Živá strava :: Odkyslenie organizmu

Živá strava

Sme takí živí a zdraví ako je živá a zdravá strava, ktorou sa živíme a uzdravujeme, pretože naše fyzické telá pozostávajú z toho, čo dýchame, pijeme a jeme - z ničoho iného.

Nečakajme, čo nám predpíše lekár. Lieky máme v prírode. Radikálne a ťažko prijateľné pojednanie o našej strave.

Surová strava je živá potrava, práve taká, akú nám poskytuje príroda. Je to predovšetkým ovocie, zelenina, orechy, semená a obiloviny, a to v čerstvom, neupravovanom stave. Takáto strava poskytuje človeku všetky látky, ktoré potrebuje na to, aby jeho telo mohlo správne fungovať- cukry, tuky, bielkoviny, vitamíny a minerálne látky. Všetky tieto látky sa však môžu nachádzať aj vo varenom jedle. Aký je teda rozdiel medzi surovou a varenou stravou? Neuvarená strava obsahuje, okrem iného, aj veľa ďalších látok, ktorých vplyv na náš organizmus sa zatiaľ iba začína skúmať- esenciálne oleje, prírodné antibiotiká, rastlinné hormóny alebo enzýmy. Tieto všetky látky predstavujú energiu, ktorá umožňuje rastline rásť. Varením sa však strácajú, a tak sa zo živej stravy stáva strava mŕtva. Táto strava už nemá na náš organizmus veľmi pozitívny vplyv. Uvarená zelenina nemá ani takú výraznú chuť ako surová. Okrem toho sa zohrievaním nad 40°C strácajú všetky enzýmy, varením sa stráca podstatná časť vitamínov a u minerálov sa často zníži ich vstrebateľnosť. Navyše sa zo zásadotvornej surovej zeleniny stane varením zelenina kyselinotvorná. Konzumovaním varenej stravy sa náš organizmus prekysľuje. Prekyslenie má za následok únavu a vznik zubného kazu. Kyselinotvorná strava má zásadný vplyv na vznik všetkých civilizačných chorôb. Zmenou stravy sa dá dosiahnuť značné zlepšenie zdravotného stavu. Surová strava má na náš organizmus výrazné ozdravujúce účinky. Práve z tohto dôvodu sa ľudia rozhodnú stravovať sa týmto spôsobom a vyliečiť si tak rôzne druhy chorôb spôsobené zlou životosprávou v predošlých rokoch. Odľahčené telo sa začne zbavovať toxínov a hlienov nahromadených v tele za dlhý čas, a tým sa lieči. Ľudia, ktorí sa stravujú surovou stravou, sa cítia čerství, plní energie a sú aj psychicky vyrovnanejší. Takáto strava môže pomôcť každému človeku docieliť rovnováhu a produkovať menej kyslosti a viac zásaditosti v krvi. Pomáha dokonca aj znižovať stres. Podvýživa nemusí byť nutne spôsobená iba nedostatkom jedla alebo jeho zlou kvalitou, ale aj tým, či je strava, ktorú jeme v uvarenom alebo čerstvom stave.

Je samozrejme množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú naše zdravie. Keďže strava patrí medzi rozhodujúce, budeme jej venovať hlavnú pozornosť.

Vychádzajme zo skutočnosti, že zvieratá žijúce vo voľnej prírode sa stravujú prirodzenou stravou a dostatočne sa pohybujú. Bývajú len zriedka choré, ustarostené, či depresívne, napriek pomerne znečistenému životnému prostrediu a navzdory tomu, že nevykonávajú duchovné cvičenia. Známy je aj fakt, že zvieratá v zajatí, ktoré dostávajú ľudskú stravu, často trpia ľudskými chorobami ako cukrovka, srdcovo cievne choroby, obezita, depresie...

Zdá sa , že ľudská strava škodí zvieratám a patrí zrejme medzi hlavné príčiny chorôb aj u ľudí. Nebude teda zvieracia strava prospievať ľudom rovnako ako zvieratám? Skúsme sa zbaviť pýchy vševedúcich učiteľov a poďme sa od zvierat a prírody učiť ten najzákladnejší vyučovací predmet: prirodzené stravovanie.

Pretože príroda vymyslela rôzne druhy stravovania, ak sa chceme od nej učiť, musíme si vybrať toho najlepšieho učiteľa. Zo zrejmých dôvodov to nebude tiger, dážďovka, kura, či koza. Vyberme si teda zvera, s ktorým máme 98% spoločných génov, podobnú stavbu tela, chrupu a hlavne zažívacieho traktu. Jasný kandidát na funkciu nášho inštruktora je napríklad šimpanz a mohol by nám poslúžiť ako vzor.

Porovnávanie tráviacej sústavy, hlavne dĺžky čreva mäsožravých a iných zvierat je vegetariánom dobre známe. Vieme, že mäsožravý tiger má črevo trikrát dlhšie ako telo, bylinožravá koza má črevo 30 krát dlhšie a všežravá ošípaná 7 krát dlhšie. My sa však podobáme na opice a máme črevo 12 krát dlhšie ako telo merané od hlavy po kostrč.

Nie sme teda mäsožravce, mäso sa nám v čreve zdržuje príliš dlho, zahníva, toxické látky vstrebávame cez črevo a spôsobujú nám množstvo zdravotných problémov. Jednou z toxických látok je kyselina močová ako produkt rozpadu živočíšnych bielkovín, ktorú mäsožravce hravo zlikvidujú špeciálnym enzýmom. Nám sa však kryštáliky tejto kyseliny usádzajú v kĺboch. Na Slovensku sa ročne uskutoční asi 3 500 transplantácií kĺbov a tento počet sa neustále zvyšuje. Takže vďaka nášmu rozmaru jesť mäso, zaťažujeme rozpočet zdravotníctva podobným spôsobom ako to robia fajčiari. Ďalším argumentom je, že zvieratá pri prevoze a porážke trpia a produkujú do krvi a svalov stresové hormóny. My ich konzumujeme a preto sa stávame čoraz agresívnejší. Je známe, že strava ovplyvňuje aj správanie sa človeka a toto je jedeným zo spôsobov ako sa to deje. Toto naznačuje aj vplyv stravy a materiálneho sveta na duchovnú sféru. Vibrácie zvieraťa v smrteľných kŕčoch narúšajú vibrácie vyšších tiel človeka a človek chorľavie. Nehovoriac o neprirodzených životných podmienkach, antibiotikách, kŕmnych zmesiach a rastových hormónoch obsiahnutých v strave týchto zvierat. Veď sa pozrime na predčasné dospievanie a neprirodzene vyšší a vyšší vzrast každej novej generácie. V literatúre sa napríklad uvádza, že Eskimáci, ktorí sa živia takmer výlučne mäsom sa dožívajú priemerne 30 rokov. Preto by sme sa mali skutočne zamyslieť nad tým, či mäso patrí do ľudskej stravy a to bez ohľadu na diskusie o bielkovinách a vitamíne B12.

Evidentne však nie sme ani bylinožravce, ktoré sa pasú celý deň, konzumujú veľké objemy a majú dostatok času na trávenie a prežúvanie. Táto skutočnosť však nie je pre nás zaujímavá, lebo ešte som nikdy nepočul o narastajúcom počte civilizačných chorôb spôsobených bylinožravectvom.

Väčšina ľudí si ale myslí, že sme všežravce. Ak si niekto myslí, že sviňa je jeho najbližší živočíšny príbuzný, je to samozrejme jeho voľba. Ja radšej zostanem pri šimpanzoch.

Prečo sa máme dožiť práve 140 a nie 200 rokov? Sú známe dlhoveké národy v Tichom Oceáne, ktoré sa dožívali okolo 140 rokov do príchodu kolonizátorov. Tieto národy nepoznali oheň a nejedli mäso ani iné živičíšne produkty. Po prechode na civilizovanú stravu trpia rovnakými civilizačnými chorobami ako my. Ďalší argument je porovnanie dĺžky dospievania zvierat s ich priemernou dĺžkou života. Obyčajne sa šimpanzy, ale aj iné zvieratá dožívajú 7 násobok dĺžky dospievania. Pre človeka je to 7x20=140. Jeden z prvých autorov literatúry o živej strave Norman Walker sa dožil 116 rokov.

Pozrime sa preto, čím sa naša strava líši od stravy šimpanza.

1.        Šimpanzy nejedia mäso.
2.        Zjesť môžu len to, čo im príroda ponúka a sú schopné si to zabezpečiť a zjesť prakticky bez použitia nástrojov.
3.        Šimpanzy nepoužívajú oheň ani žiadnu tepelnú úpravu!!!
4.        Jedia prevažne ovocie zo stromov, obhrýzajú konce konárov, sú schopné vytrhnúť si hľuzu zo zeme alebo rozhrýzť orech prípadne iné semená.
5.        Šimpanzy nemajú v chladničke ľubovoľné množstvo jedla, ktoré sa po uvarení dá zjesť v oveľa väčších množstvách ako v surovom stave.    Mrkva sa oveľa ľahšie, rýchlejšie a vo väčšom množstve zje keď je uvarená v polievke ako keď je surová.
6.        Zvieratá v prírode majú často obdobia s nedostatkom potravy. Ich telo a tráviaci systém má čas na regeneráciu, očistenie od toxínov vzniknutých pri trávení, ktorých pri prirodzenej strave nie je tak veľa ako v našej strave. Každé náboženstvo má svoje pôstne obdobia. Ježiš sa postil, Indiáni sa postili a robia to aj jogíni. Pôst znamenal, že nič nejedli aj 40 dní. Dnešné pôstne obdobia sa na tieto podobajú len veľmi vzdialene. Pokusy ukázali, že dážďovky, potkany, andulky a ďalšie zvieratá prežili niekoľko generácií svojich súputníkov, keď mali obmedzený prísun potravy.
7.        V prírode nerastie čokoláda, chlieb, biela múka, cukor, ocot, soľ, pražená káva, varený čaj, olej, praženica, zmrzlina, zapekané vločky, sóda bikarbóna, pasterizované mlieko, syry, jogurty, rezne, hranolky, tatárska omáčka, kompóty, nakladané uhorky, hamburger, cola, slivovica, pivo... Každý si môže doplniť svoje jedlá do zoznamu.

Čo nás teda najviac vzdialilo od prirodzenej stravy? Je to objav ohňa, varenie, pečenie, vyprážanie a grilovanie na uhlíkoch, čo je najmodernejší a najhorší spôsob úpravy jedla. Nad 40 stupňov Celzia sa ničia všetky enzýmy a s každým ďalším zvýšením teploty sa ničia vitamíny ako aj látky, ktoré ešte nepoznáme. Čím je teplota vyššia, tým je vyššia produkcia karcinogénov v potrave. Tie sa nachádzajú aj v dyme a sú preto aj v údeninách, údenom syre, špekáčikoch a slaninke opekanej na ohni.

Zrazu nám z našej stravy na jedenie skoro nič nezostalo. V mnohých článkoch mnohých časopisov sa odporúča urobiť si očistný ovocný alebo zeleninový deň. Je to skvelá myšlienka, lenže opice majú každý deň očistný. Ak sme naozaj ochotní sa učiť od prírody to, čo sme dávno zabudli, asi budeme musieť akceptovať aj takúto myšlienku. Zostalo nám na jedenie ovocie, zelenina, orechy, slnečnica a iné semená, trocha obilia a možno máličko medu. Niektorí autori nevylučujú mlieko, ale musí byť čerstvo nadojené, bez pasterizácie a homogenizácie. Iní namietajú voči obilninám, že obsahujú veľa škrobu a sú hlienotvorné.

Je veľa stravovacích systémov ako napr. lakto-vegetariánstvo, makrobiotika, vegánstvo, ajurvéda, delená strava a ďalšie. Nepochybne majú svoje pozitívne výsledky a každý z týchto systémov znamená krok vpred pri hľadaní prirodzenej stravy. Žiaden z nich však nezodpovedá všetkým kritériám prirodzenej stravy. Ich najväčším nedostatkom je tepelná úprava. Ale o tom si povieme viac v budúcom článku.

Živou surovou vegetariánskou stravou sa dajú dosiahnuť skvelé uzdravovacie účinky aj “nevyliečiteľných” chorôb. Prosil by som všetkých ľudí, ktorí majú vlastnú skúsenosť s uzdravením sa pomocou stravy, alebo iným alternatívnym spôsobom z ťažkej choroby, aby sa mi ozvali, za účelom zdokumentovania ich príbehov a vydania slovenskej zbierky skúseností v knižnej, alebo aspoň internetovej podobe. Bude to slúžiť ako motivácia pre tých, ktorí ešte nenašli cestu k tomuto najlacnejšiemu spôsobu riešenia zdravotných problémov.

Ovládnutie ohňa znamenalo obrovský zásah do ľudského konania, myslenia a stravovania. Ako hovorí jedno české príslovie: “Kdo čím zachází, tím i schází.” Minule sme naznačili, že ak hľadáme pravdu o prirodzenej strave, učme sa od šimpanza. Poučení zo spôsobu jeho života vieme, že šimpanz konzumuje predovšetkým to, čo nájde vo sférach v ktorých sa pohybuje. Je to hlavne ovocie zo stromov, listy, konce konárikov a korienky rastlín, ktoré dokáže vytrhnúť, keď zlezie zo stromu. Šimpanz neje mäso, hoci by svojou silou a rýchlosťou určite bol schopný niečo uloviť. Prečo je to tak? Zrejme preto, že mu to jeho prirodzený inštinkt nenašepkáva a asi aj preto, že mu to nechutí. Vžime sa my, mäsožraví ľudia, do pozície šimpanza. Predstavme si, že sme schopní skokom zo stromu uloviť napríklad zajaca alebo nejakého vtáka, ktorý nevie dobre lietať. Bez problémov ho usmrtíme úderom, alebo zaškrtením. Čo teraz s ním? Nevieme ho vypitvať, bez nástrojov a ohňa ho nezbavíme chlpov. Každý, kto doma pripravoval kura vie, že nie je jednoduché kura naporciovať bez noža. V škole nás učili, že predstava šúpania pomaranča v nás okamžite vyvolá zvýšenú aktivitu slinných žliaz. Dozvedeli sme sa, že je to nepodmienený reflex a patrí do skupiny nenaučených podvedomých reakcií organizmu. Znamená to teda, že náš mozog vo svojej najhlbšej podstate od nepamäti považuje pomaranč za stravu a reaguje spustením vylučovania slín už pri predstave prípravy jedla. Teda, ak sme naozaj mäsožravce, predstava, že naháňame a zabíjame zviera, alebo sa zahryzneme do čerstvo usmrteného nespracovaného chlpatého krvavého zajka alebo operenca, by mala v nás vyvolať produkciu slín a chuť na dobrý obed. Ak si dôkladne predstavíme, že by sme zahryzli do krku operenej, surovej, krvavej sliepky, asi málokto z nás ju stotožní so svojou predstavou obeda. Grilované kura na tanieri vyvolá tiež vylučovanie slín, ale to je naučený, čiže podmienený reflex. Ak by to bola naša prirodzená strava, nemal by byť žiaden problém dať kojencovi ako stravu bravčový guľáš hneď na druhý deň potom čo ho matka prestala kojiť.

Nedávno som vo večernom rozhlasovom vysielaní počúval chovateľku tigrov z juhu Slovenska, ktorá chová 13 tigrov. Kŕmi ich okrem iného mäsa aj kurčatami s perím, lebo tigre potrebujú perie na čistenie žalúdka. Tigre žerú svoju korisť aj s kosťami, lebo potrebujú organicky viazaný vápnik a iné minerály na stavbu svojich kostí. Ak sme naozaj mäsožravce a hľadáme prirodzenú stravu, mali by sme jesť kuriatko surové, s perím, s kosťami
i s vnútornosťami a ich obsahom. Tepelné spracovanie potravy je známe len niekoľko desiatok tisíc rokov, kým náš vývoj od jednobunkových organizmov po človeka sa ráta v stovkách miliónov rokov. Nemôžeme preto považovať varenú stravu za prirodzenú len preto, že nás to naučili naši rodičia, ktorých to naučili ich rodičia. Dobré lekvárové buchty od starej mamy sú super, ale história cukru a bielej múky, ktorú v nich používa, sa počíta na stovky rokov. Naša národná hrdosť – bryndzové halušky, sa nedala uvariť pred Krištofom Kolumbom, lebo sme nepoznali zemiaky. České vepřo, knedlo, zelo, pivo je svojim vekom viazané na históriu piva. Každý si môže na štítku pivovej fľaše prečítať, ako dlho existuje pivovar, ktorého značku obľubuje. Preto pri hľadaní odpovede na otázku, čo je naša skutočne prirodzená strava sa znova dostávame k našim obľúbeným šimpanzom.

Kyslé prostredie

Reklamy na žuvačky nás upozorňujú, že po každom jedle klesá PH v ústach a vytvára sa kyslé prostredie, ktoré je živnou pôdou pre mikroorganizmy spôsobujúce zubný kaz. Žuvaním príslušných žuvačiek sa PH vyrovnáva čím sa chráni zubná sklovina.

Prečo potrebujeme žuvačky a zubárov, aby sme si chránili zubnú sklovinu a šimpanzy nie? Žeby šimpanzom neklesalo PH v ústach, alebo majú baktérie radšej ľudské zuby než šimpanzie?

Môj priateľ Igor Podoba, ktorý sa surovou stravou živí už piaty rok, mi povedal, že na jednom z kurzov surovej stravy bola pani trpiaca paradentózou, čo je choroba, pri ktorej aj pomerne mladý človek príde ľahko o všetky zuby. Po asi pol roku stravovania sa surovou stravou paradentóza zmizla.

Reklamy teda tvrdia, že po jedle klesá PH a my si ho poslušne vyrovnávame žuvačkami. Je iná možnosť? Môžeme si PH vyrovnať aj ináč? Odpoveď je jednoduchá. PH totiž nemá čo v ústach po jedle klesať. Existujú potraviny kyselinotvorné a zásadotvorné. Tento fakt je známy hlavne ľuďom, ktorí sa stravujú delenou stravou. Vedia, že nesmú miešať zásadotvorné a kyselinotvorné potraviny, lebo zásady a kyseliny sa neutralizujú a telo je zmetené, pretože nevie ako ich má stráviť a správne zužitkovať. Tu je teda pes zakopaný. Aby telo správne fungovalo potrebujeme 80% zásadotvornej potravy a 20% kyselinotvornej. Realita je ale taká, že u väčšiny ľudí má potrava pomer zásad a kyselín obrátený. Reklamy na žuvačky nás teda neklamú, ale pre istotu nám ani neprezradia, že máme aj iné možnosti. Zelenina je takmer všetka zásadotvorná, ale stačí ju šupnúť do hrnca a povariť a zo zdravej zásadotvornej zeleninky vznikne kyselinotvorná polievočka. Namiesto zásadotvorného surového ovocia si dáme ovocný kompót so šľahačkou, ktorý sa stáva kyselinotvorný pri sterilizácii ovocia a pridaní cukru. Namiesto pomaranča kúpime našim deťom 100 % sterilizovanú pomarančovú šťavu a myslíme si ako prospievame ich zdraviu. Po dobrom uvarenom kyselinotvornom obede si dáme ešte lepší kyselinotvorný zákusok, s nemenej osladenou kyselinotvornou kávičkou. Aby sme to zachránili, tak žujeme žuvačku a divíme sa, že nás aj tak z toho “páli žáha”, čo nie je nič iné, ako prekyslenie žalúdka. Potom to zaklincujeme nejakými pastilkami na vytrávenie, ktoré mimochodom šimpanzy nenájdu ani na strome ani na zemi.

Lenže naša krv je alkalická, čiže zásaditá, stačí si kúpiť lakmusový papierik a presvedčiť sa. Prečo lev nepotrebuje prostriedky proti páleniu záhy? Lebo má iné zloženie tráviacich štiav a navyše konzumuje okrem svaloviny, ktorá je kyselinotvorná, aj zásadotvornú krv, vnútornosti a kosti. Vápnik je jeden z najdôležitejších minerálov na stavbu zubov, kostí a neutralizáciu kyselín. Okrem toho vápnik, horčík, draslík a iné minerály potrebujeme na správne fungovanie nervovej sústavy a srdca.

Zo živočíšnych produktov si človek vyberá hlavne kyselinotvornú svalovinu a navyše aj krv a vnútornosti sú po uvarení kyselinotvorné. Podobne je to s mliekom. Už samotná pasterizácia ho pripravuje o jeho hodnotu.

Reklamy nás bombardujú výrobkami s pridaním kalcia, čiže vápnika, a presviedčajú nás o tom ako ho naše deti potrebujú na zuby. Nemá teda šimpanzie mláďa dosť pevné kosti a zuby, keď nekonzumuje prípravky s pridaným vápnikom? Vtip je v tom, že šimpanzie mláďa nekonzumuje cukor, kompóty, zeleninové polievky, rezne, kávu a iné dobroty a nevyužíva vápnik na neutralizáciu kyselín, ale využije to málo z orechov, zeleniny a ovocia, aby si ho uložilo v zuboch a kostiach.

Prečo nám teda vápenatejú cievy, keď máme tak málo vápnika. Priznám sa že presne ten proces nepoznám, ale viem, že keď varím vodu z vodovodu, tak sa v hrnci usadzuje vodný kameň, ktorý sa v potravinárskej praxi čistí kyselinou citrónovou a v technickej praxi kyselinou chlorovodíkovou. Citrón je síce kyslý, ale jeho kyseliny sú pre nás prospešné a vzhľadom na vysoký obsah minerálov je jeho výsledný efekt v tele zásadotvorný. Jablká a aj ostatné druhy ovocia obsahujú tiež rozličné kyseliny, ale tiež v dôsledku množstva minerálov sú zásadotvorné. Literatúra uvádza, že pri konzumácii čisto prírodnej stravy veľké množstvo jabĺk dokáže vyčistiť zanesené, zvápenatené cievy až do úrovne najtenších vlásočníc a táto skutočnosť dáva nádej aj infarktovým srdciam.

Mimochodom, usadzovaniu vápnika v hrnci sa dá predísť elektromagnetickou úpravou vody a zrejme nie je vápnik ako vápnik. Aký vápnik a minerály sa teda v cievach usadzujú? Je to napríklad vápnik a minerály z minerálnych vôd, kde sú tieto minerály v anorganickej podobe. Naopak vápnik a minerály v maku, sézamových semenách, slnečnici, orechoch, ovocí a zelenine sú v organickej podobe, a teda vhodné pre človeka. Človek totiž nie je rastlina a nemá chlorofyl, aby asimiloval slnečnú energiu. Rastliny pomocou slnečnej energie dokážu dostať minerály do chemických väzieb a tým ich dostanú na vyššiu energetickú úroveň. Že chemické prvky v rastlinách majú vyššiu energetickú úroveň sa presvedčíme, keď rastlinu po vysušení podpálime a získame z nej energiu v podobe sálavého tepla a svetla. Naše telo však potrebuje slnečnú energiu uskladnenú v chemických väzbách rastlín na to, aby minerály ako vápnik a horčík uviazalo do chemických väzieb našich zubov a kostí. Ak túto energiu minerály nemajú, naše telo nie je schopné ich dostať na potrebnú energetickú úroveň a musí vynakladať ďalšiu energiu, aby sa ich zbavilo. Pretože to vždy nedokáže, usádzajú sa minerály v tele, vznikajú ľadvinové a žlčníkové kamene a telo vyzerá staré, nepružné a skostnatené. Na druhej strane - na neutralizáciu kyslého prostredia po jedle si telo vytiahne z kostí a zubov vápnik, čím prichádzame o zuby a trpíme osteoporózou. Nech sa prihlási ten, čo tieto problémy po 50-tke nemá. Tvrdí sa, že máme piť veľa mlieka, lebo obsahuje vápnik. Lenže už som počul množstvo ľudí, čo povedali, že mlieko je ich základná potravina a napriek tomu trpia osteoporózou. Literatúra uvádza, že to práve preto. Varené a pasterizované mlieko je kyselinotvorné a vápnik z neho sa stáva pre človeka nepoužiteľný.

Civilizačné choroby trápia dnes veľkú časť populácie a mnohí autori, medzi nimi aj lekári tvrdia, že 95% chorôb je práve zo stravy.

Prosil by som všetkých ľudí, ktorí majú vlastnú skúsenosť s uzdravením sa pomocou stravy, alebo iným alternatívnym spôsobom z ťažkej choroby, aby sa mi ozvali, za účelom zdokumentovania ich príbehov a vydania slovenskej zbierky skúseností v knižnej, alebo aspoň internetovej podobe. Bude to slúžiť ako motivácia pre tých, ktorí ešte nenašli cestu k tomuto najlacnejšiemu spôsobu riešenia zdravotných problémov.